(z lat. litera – písmeno) je súbor textov (z lat. textum – utkané), t. j. všetkých existujúcich písomne zaznamenaných jazykových prejavov ľudstva.
Vecná literatúra - súbor všetkých písomných prejavov okrem umeleckej literatúry. Delí sa na: odbornú, publicistickú (populárno-náučná) a administratívnu – poskytuje informácie zodpovedajúce realite. Obohacuje človeka a neprináša estetické zážitky.
Umelecká literatúra vychádza z reality, no predpokladom na umelecké zovšeobecnenie javov skutočnosti je fikcia, v ktorej má prvoradú úlohu fantázia tvorcu. Súčasťou je aj folklór – diela ústnej ľudovej slovesnosti. Umeleckú literatúru poznáme aj pod názvom krásna literatúra(alebo beletria) – čím sa jednoznačnejšie vyzdvihuje jej zámer vytvárať estetické hodnoty.Vplýva nielen na rozum človeka, ale aj na city. Podľa autora môže byť umelá (poznáme tvorcu) alebo ľudová (nemá konkrétneho autora, autorom je ľud)
v širšom slova zmysle: pokrýva všetky písomné prejavy rozmanitej povahy - vecná literatúra (odborná, publicistická, administratívna) + umelecká literatúra
v užšom slova zmysle: umelecká literatúra, cieľom je poskytnúť estetický zážitok
akčná – diela sa vyznačujú strašidelnosťou, brutalitou, vulgárnou erotikou...
b) sentimentálna – absenciu násilia a erotiky vyvažujú sladkobôľnymi obrazmi lásky a lacných drám zo života vyšších stredných vrstiev
c) ideologická – v dielach nájdeme stereotypné modely spoločnosti podľa požiadaviek, ktoré určovali vládnuce strany v nedemokratických krajinách
LITERÁRNY SYSTÉM A LITERÁRNE PODSYSTÉMY
je sústava všetkých literárnych diel.
ich funkcia je prevažne poznávacia, zábavná a výchovná.
Populárna literatúra – pre nenáročného čitateľa (dejovosť, emocionálnosť, senzačnosť)
Literatúra faktu – má poznávaciu funkciu, spracúva dokumentárne materiály, vedecké fakty a historické udalosti,pričom využíva výrazové prostriedky a postupy beletrie, opisuje vždy skutočnú, vedecky poznanú a overenú udalosť, tým sa líši od umeleckej lit
Vedecko-fantastická literatúra – (sci-fi) dej smerujúci do budúcnosti (technické a vedecké vymoženosti, fantastické prvky, zakladateľ – Jules Verne)
Fantastická literatúra – podstatou sú fantastické prvky, imaginárne svety
Slovesný folklór – súhrnľudovejkultúry a kultúrydedinskéhočloveka
¢ sú to zväčša umelecké texty, ktoré sa šíria po svojom vzniku ústnym podaním medzi príslušníkmi určitého národa – folklór
¢ v predpísomnom období sa takto šírili všetky literárne diela, hlavne detská literatúra (riekanky, rozprávky, povesti)
¢ v súčasnosti je vznik nepísanej, ale ústnym podaním šírenej literatúry zriedkavý (anekdoty s politickým zameraním, vulgárne texty)
Literatúra pre deti a mládež – pre mladého čitateľa (do 15 rokov)
Lyrika je jeden zo základných literárnych druhov, pre ktorý je príznačné umeleckéstvárňovaniesubjektívnosťových autorových pocitov, myšlienok a nálad.
Pôvod názvu lyrika súvisí so starým strunovým nástrojom – lýrou.
V staromGrécku sa prednes určitého typu poézie sprevádzalhrou na lýre.
Typickou výrazovou formoulyriky je verš.
Subjektívnosť lyrického diela sa prejavuje naprvo využívaní zvukovej stránky reči (intonácia a rytmus), využívaní viacvýznamových pomenovaní (metafora, metonymia) a podobne.
Lyrika nesujetová, znakom lyriky je metaforickosť.
Epika: Najpodstatnejšou črtou epickej komunikácie je lineárne radenie dejových motívov.Základným znakom je dejovosť.Hlavným slohovým postupom je rozprávanie.Obsahom rozprávania sú príbehy, udalosti minulé, a to aj vtedy, keď ich autorpodáva vprítomnom čase ( historický prézent ).
Autor sám alebo prostredníctvom rozprávača rozpráva o ľudských osudoch.Osudyľudí sa napĺňajú v rozličných udalostiach.Sled týchto udalostí tvorí epický dej.
Epika a lyrika sa líšia i rozličnými formami umeleckého vzťahuautora ku skutočnosti – v epikevyjadruje autor svoj vzťah kuskutočnosti sprostredkovane cez príbeh, v lyrike ho vyjadrujepriamo ako bezprostredný zážitok: cez záznam osobných citov, nálad a myšlienok.
Kompozícia klasickej (antickej) drámy prísne dodržiavala tri jednoty: deja(hlavná línia bez odbočení), miesta(jedno, spravidla neurčité miesto) a času(na 24, výnimočne 30 hodín).Základ drámy tvoria dialógy a monológy. Bývajú veršované i neveršované.
Kompozícia drámy:
Vonkajšia: dejstvá- scény (výmena osôb)-výstupy (zmena počtu osôb)
ak má dramatické dielo len jedno dejstvo, je to jednoaktovka
2. Vnútorná: expozícia - kolízia - kríza - peripetia - katastrofa (v klasickej dráme jej predchádzal prológ – vstupný celok a zakončoval ju epilóg – dohra).
Základným znakom drámy na rozdiel od epiky je neprítomnosť rozprávača a teda aj autorskej reči.
Literárne žánre (skupina diel, ktoré majú rovnaké kompozičné, tematické a tvarové znaky):
· L: elégia, óda, žalm, idyla, epigram, epitaf
· E: bájka, balada, báj, epos, poviedka, román, novela